Autor: Stanislav Čulák©
S prenikaním osmanských Turkov na územie bývalej Juhoslávie koncom 14. a na začiatkom 15. storočia, s postupným dobývaním týchto krajín v 15. a 16. storočí a nastolením osmanskej nadvlády, ktorá v niektorých krajoch trvala až do roku 1912 (v Macedónii a v Kosove ), nastávajú hlboké premeny v ekonomickom, spoločenskom a kultúrnom živote juho-slovanských národov. Osmania priniesli nový vládny systém, nové spoločenské vzťahy, nové inštitúcie, novú vieru, nový jazyk a novú kultúru. Spoločne s osmanským posádkami prišli aj rôzny úradníci a remeselníci a do niektorých krajov prišli aj Turci ( Macedónsko ). Vplyvom týchto, tak isto aj mnohých iných faktorov a najmä poskytovaním ekonomických privilégií, ekonomickým nátlakom, daní z krvi ( devširme ), časť obyvateľstva prešla na islam.
Islamizácia prebiehala veľmi rýchlo v mestách, ale omnoho pomalšie na vidieku, s výnimkou Bosny a Kosova, a to už od 15. storočia. Už v roku 1485 mala Peć 33 moslimských a 104 kresťanských domov, v r. 1515 malo Skopje 623 vedľa 263 kresťanských domov, Tetovo 84 ku 98, Bitolj 617 ku 236 atď.
Po prechode na islam stalo sa moslimské obyvateľstvo obrancom svojej ideológie, dúfalo, že splynie s dobyvateľmi a pod vplyvom mnoho faktorov, vrátane náboženských a kultúrne osvetových, dostalo sa pod islamsko-turecký kultúrny vplyv, ktorý nemohol minúť ani ostatné nemoslimské obyvateľstvo. Preto mnohé aspekty orientálnej kultúry zasiahli obyvateľstvo ako celok bez ohľadu na náboženstvo a udržali sa až do dnes.
I. Architektúra :
Pamiatky osmansko-islamskej architektúry v bývalej Juhoslávii sa môžu zaradiť podľa svojej funkcie do niekoľko skupín. Najmonumentálnejšie, najlepšie a najpočetnejšie boli pamiatky náboženského char
akteru : mešity a tekije. Najväčší počet mešít, z ktorých niektoré boli sultánske, boli postavené v 15. a 16. storočí, keď bolo aj najviac legátorov. Najstaršia zachovaná mešita v juhoslovanských krajinách je džamija , ktorú v Prištine dal postaviť sultán Bayezid I. na počesť víťazstva na Kosovskom poli. Dnes sa volá Čaršijská džamija. Bola dokončená v rokoch 1404-1451, v dobe Murada II. V roku 1461 sultán Mehmed II. Dobyvateľ vybudoval "Cársku džamiju" v Prištine, ktorá svojimi rozmermi, dekoratívnymi prvkami a architektonickým riešením spadá do obdobia najvýznamnejších osmansko-islamských pamiatok v Juhoslávii. Táto mešita sa štýlovo zaraďuje priamo do osmansko brussaskej architektonickej školy , zatiaľ čo určitý počet neskôr postavených džamijí patrí do rannej carihradskej školy. Medzi mešity, o ktoré sa zmieňujú rôzny cestopisci ( hlavne Evliya Çelebi ), sú po architektonickej stránke džamije s kupolou, akou je napr. Bayezidova džamija v Prištine, Ishak-begova Aladža-džamija v Skopji z roku 1438, Isa-begova s dvomi kupolami (1469) a Mustafu-pašu (1492) taktiežv Skopji, Husrev-begova (1530), Gazi Mehmed –pašova (1569) a Sinan-pašova (1615) v Prizrenu, Aladža džamija vo Foči (1550), Hadumova džamija vDjakovci (1600), Ferhad-pašova v Banja Luce (1577), Karadjoz-beova kupolovitá džamija v Mostare, Ibrahim Šišman-pašova džamija v Počitelji (1562) a Hadar-kadijova v Bitolji ( posledné dve postavil preslávený Mimar Sinan),Arnaudija džamija v Banja Luce (16. storočie ), jedna z najvýznamnejších a najlepších džamijí s kupolou na Balkáne (Roku 1993, presnejšie v noci z 6. na 7. mája bola spolu s mnohými ďalšími zničená v občianskej vojne srbskými silami), potom Ishakova džamija v Bitolji a ďalšie. O Imaret džamiji Sinanuddina Jusufa Čelebiho v Ohride poznamenal jeden cestovateľ, že predstavuje pravú "kosmoramu". Z uvedených džamijí, ktoré skoro všetky mali minaret, otvorenú predsieň s tromi menšími kupolami a charakteristický priestor preklenutý baní, ktorých iba v Bosne bolo tridsať a v celej krajine cez pätdesiat, ale zostalo iba desať a to v Bosne a Hercegovine, v Macedónsku a v Kosove. Najlepší príklad, že jedna malá mešita môže byť prvotriednym umeleckým dielom, ukazuje Aladža džamija vo Foči, ktorá vo svojej skromnej ale výstavnej architektúre, maliarskej a plastickej dekorácii, dosahuje umeleckej úrovne aká sa zachovala iba v Istanbule. (Táto posledne menovaná mešita sa dnes nachádza v troskách, roztrúsených po okolí. V súčastnosti sa pripravujú opatrenia na ochranu nájdených fragmentov a zháňajú sa potrebné finančné prostriedky na jej znovuobnovenie)
Medzi sakrálne pamiatky, ako som už uviedol, patria aj Tekije. Sú to zariadenia, v ktorých sa zhromažďovali derviši, vzdelávali sa podľa pravidiel svojho rádu, študovali islamskou mystiku a pod vedením šejcha konali obrady. Tieto tekyje, ktoré sú vybudované aj v zapadnutých krajoch a na križovatkách ciest, zohrali významnú úlohu pri procese islamizácie. Veľkí legátori z 15. a 16. storočia stavali okrem džamijí aj tekije a niektoré diktovali platy šejchom. Avšak vzhľadom k tomu, že tieto stavby majú skromné dimenzie a neboli stavané s tak pevného materiálu ako džamije, väčšinou tie najstaršie sa rozpadli. Medzi tými, ktoré majú aj architektonickú hodnotu, vyniká Husrev-begov hanikah v Sarajeve , ktorý popísal Ivo Andrić vo svojej poviedke "Smrť v Sinanovej tekiji", veľká sadijská tekija v Djakovci (asi 1600), halvetijská tekija v Ohride (asi 1600) a halvetijská tekija v Prizrene (asi 1600). Väčšina tekijí, alebo aspoň tých, ktoré sú dodnes zachované má charakter väčších obytných stavieb: majú jednu väčšiu obytnú miestnosť, kde sa odbavovali spoločné obrady a ktorá sa volá semahane . Nemôžem neuviesť známu baktišijskú tekiju Sersema Aliho Babu v Tetove z 18. storočia. Je to jedinečná pamiatka svojho druhu na Balkáne. Celý komplex obsahuje mešitu, tekiju, fontány, verandy, obytné budovy a hosp. budovu. Jedna z týchto budov je dnes premenená v múzeu a z ostatných sú turistické objekty. Do tejto skupiny pamiatok patria aj tie, ktoré majú spomienkový charakter: türbe (hobky) a nišany (náhrobné pomníky). Najviac hrobiek bolo aj zostalo v blízkosti tekijí. V nich boli pochovávaní šejkovia, stavitelia tekijí a ďalší. Vedľa každej tekije bolo jedno türbe. Nie všetky türbe majú zvláštnu architektonickú hodnotu, ale sú zaujímavé, pretože sa k nim viažu početné legendy, povery a šarlatánske lekárstvo : prichádzali k nim a ešte stále prichádzajú v určité dni moslimovia aj kresťania, ktorí hľadajú lieky pre rôzne choroby, neplodné ženy a duševne chorí. Avšak niektoré türbe si zaslúžia zvláštnu pozornosť. Je to predovšetkým Muradová türbe v Kosove, najstaršia osmansko-islamská pamiatka v juhoslovanských krajoch. Bezprostredne po kosovskej bitke boli na tomto mieste pochované vnútornosti sultána Murada I. (telo bolo pochované v Bruse). Jedno z najstarších zachovaných türbe stojí v blízkosti Ishak-begovi džamiji v Skopji.
Svojou ornamentikou, tesárskou technikou a kaligraficky napísanými chronogramami vynikajú tiež niektoré náhrobné pomníky, nišany, ktoré boli rôzne, ale zachovalo sa ich veľmi málo z 15. , 16. a 17. storočia. Najviac týchto pomníkov sa zachovalo v Bosne a Hercegovine. Najzaujímavejšie sú tie najstaršie, pretože na nich môžeme pozorovať prechod zo stredovekého stavebného štýlu na štýl osmansko-islamský.
Do druhej skupiny pamiatok osmansko-islamskej architektúry spadajú stavby kultúrne osvetového charakteru: mektby,
medresy a knižnice. Aj tieto majú prevážne náboženský charakter, pretože islamská veda bola podriadená relígii. Mekteby nemajú zvláštny význam v architektúre, ale zato medresy boli krásne. Boli väčšinou internátneho typu s izbami pre žiakov, jedálňami a knižnicami a niektoré sa dochovali do dnes. Medzi nimi je najznámejšia Kuršumli medresa v Sarajeve, postavená v roku 1537, ktorá je dnes prebudovaná na múzeum.
Veľmi dôležitou je tretia skupina, ktorú tvoria pamiatky, týkajúce sa dopravy, ekonomického a verejného života – ako mosty, bezistany , karavanseraje, hany a iné. Niektoré mosty, charakteristické svojím architektonickým riešením, sú dnes turistickou atrakciou svojho druhu. Taký je napr. most na rieke Neretve v Mostare (1566), stojaci na jednom oblúku, s rozpätím okolo 30 metrov, potom most na Drine pri Višegrade, ktorí dal postaviť Mehmed-paša Sokolovič (1577), Kamenný most na Vardane v Skopji, Arslan-agičov most na Trebišnjici, ktorí pre výstavbu priehrady a umelého jazera bol premiestnený na príhodnejšie miesto. Krásny príklad malého kamenného mostu je "Kozja ćuprija" v Sarajeve na Miljacci a most na Bistrici pri Prizrene, ktorý okolo r. 1535 postavil básnik Sudžudi.
Významnú úlohu v rozvoji obchodu hrali bezistany, vybudované podľa vzoru jadrenských, brussaských a istanbulských. Ako ukazuje ich meno, predávalo, predávalo sa v nich predovšetkým plátno a ostatné tkaniny. Boli známe bezistany v Bitolji, v Sarajeve v Banja Luce atď. V Belehrade boli známe dva bezistany: jeden, ktorý patril do sústavy Mehmed-Pašovho karavanseraja, a druhý, ktorý dal vystavať Musa-Paša, budínsky miestodržiteľ, v polovici 17. storočia.
V mestách a hlavne na cestách, ktoré viedli do rôznych strán ríše, boli postavené početné karavanseraje a hany. Karavanseraje boli krátkodobé útočištia a nocľahárne pre pútnikov na cestách, bez komfortu. Hany slúžili pre dlhší pobyt pútnikov, cudzincov a zamestnancov v mestách a sídliskách a poskytovali určitý komfort. Karavanseraje boli stavané podľa anatolského vzoru, ich tradícia pokračovala. Bola prevzatá od Seldukov. Iba Kukli-Beg z Prizrenu postavil (1536) na Dukatjinskej a Carihradskej ceste 14 karavanserajov, z ktorých sa bohužiaľ nezachoval ani jeden. Najväčší karavanseraj v Belehrade postavil Mehmed-Paša Sokolović (1572-1576). O ňom vraví Eliya Çelebi, že mal 160 miestností, na poschodí a na prízemí. V mestách sa stavali hany; podľa veľkosti mesta a jeho obchodného obratu kolísal ich počet. Medzi najznámejšie, ktoré sa zachovali dodnes, je Sulihan (15.storočie) a Kuršumli han (1550), jeden z najkrajších na Balkáne, v ktorom je dnes Archeologické múzeum Macedónska. Obidva stoja v Skopji. Veľké hany sú si arch. podobné. Na všetkých štyroch stranách okolo centrálneho dvora boli vystavané miestnosti, z ktorých dolné slúžili ako skladisko tovaru a stajne pre dobytok a horné ako nocľahárne.
Medzi objekty všespoločenského a zdravotníckeho významu paria hlavne objekty, ktoré slúžia s využívaním vody : češme, šadirvany, vodovody a hamamy. Tradícia výstavby krásnych češme a šadirvanov, okolo nich sa sedelo a pila káva, alebo čaj pri šumení vody, bola prinesená na dnešné juhoslávske územie z východu. Vo všetkých mestách na cestách sa stavali češme, často ako malé mestské umelecké diela s vytesanými nápismi, v ktorých sa staviteľ obracia k pútnikom aby sa modlili za jeho dušu. Iba Husrev-Beg postavil v Sarajeve štyridsať verejných fontán. V mestách, ktoré nemali tečúcu vodu, boli postavené aj mestské vodovody. Tak napríklad v Skopji bol v 15. stor. postavený vodovod z dediny Banjana do Skopje a v Sarajeve bol ešte začiatkom 16. storočia postavený vodovod dlhý šesť kilometrov zo 142 výlevkami.
Ako som už napísal, súčastne s mešitami boli stavané aj hamamy. Najznámejšími hamammi sú Daut-pašov hamam (1578) v Skopji, arch. dielo Mimara Sinana, určite jedno z najkrajších na Balkáne. Je zreštaurovaný a pretvorený v umeleckú galériu. Potom hamam v Tetove, Gazi Husrev-begov hamam v Sarajeve (asi 1560), Gazi Mehmed-pašov v Prizrene (asi 1545), Čifte hamam v Skopji (15. stor.) , Gazi Ali-pašov hamam vo Vučitare (1545) atď. Všetky hamamy boli v podstate čifte hamamy, tzn. že mali zvláštnu miestnosť pre ženy a pre mužov.
Medzi sociálne zariadenia sa môžu počítať aj imarety, v ktorých sa každodenne varilo jedlo a bezplatne rozdeľovalo medzi chudobných pútnikov a náhodne prichodiacich. Imarety boli takmer v každom meste a niektoré boli vystavané s trvanlivého materiálu. Je známy imaret Sinanuddin Jusufa Čelebiho z Ohridu (1491), ktorý bol v prevádzke až do druhej svetovej vojny. Ďalej tu boli češme, ktoré sa volali sebíl, s ktorých vydával platený služobník bezplatne vodu. Najviac údajov o sebíloch v juhoslo. kajinách uvádza Evliya Çelebi.
Zvláštnu skupinu verejných pamiatok tvorili sahat-kule, s ktorých mnohé sa dochovali dodnes. O mnohých sahat-kulách v Macedónii a Kosove, ktoré dodnes existujú, je známe, že pochádzajú z 18. a 19. storočia.
Všetky tieto pamiatky boli postavené vďaka nadáciám a boli udržiavané z nadačných majetkov, ktoré dávali výnosy ako sú napr. hany, hamamy, dućany a iné.
Je isté, že pri výstavbe zmienených objektov v Bosne sa zúčastnili majstri z radov miestneho obyvateľstva, ale aj majstri z dalmátskych miest, v prvom rade tesári, kováči, kamenári a murári, o čom svedčia mnohé dokumenty. Zatiaľ čo macedónsky majstri ( najmä stavitelia a rezbári z Debra ) prispeli pri výstavbe pamiatok v Macedónsku.
Vedľa týchto pamiatok, ktoré mali verejný charakter bez ohľadu na ich účel, pociťuje sa turecký vplyv aj v bytovej kultúre. Bol veľmi výrazný v domoch zámožných, slabší v domoch nižších vrstiev islamského obyvateľstva, ale sotva dosahoval do zapadnutých dedín, dokonca moslimských. Obytné budovy zámožnejších begovských rodín sa môžu rozdeliť do troch kategórií: kule, čardaky a odžaky.
Kule boli opevnené paláce, postavené na kruhovom, alebo štvorcovom základe. Mali dve až tri poschodia a slúžili ako obytné domy pre begove rodiny. Strecha väčšinou v tvare pyramídy. Dolná časť mala iba úzke okienka, alebo strieľne, ktoré slúžili k obrane v prípade napadnutia. Pri pohľade zdola pôsobili kule ako bunker. Vnútrajšok kuly zodpovedal zariadeniu obytných budov. Bohužiaľ staršie kule sa skoro nezachovali, pretože boli zničené počas vojen. Známe kule rodiny Fethibegovicov v Odžaku v Posavine, boli zborené za rakúsko-tureckých vojen.
Čardaky boli dvojposchodové domy bohatých ľudí, postavené čiastočne z dreva a čiastočne z kameňa. Horné poschodie malo svetlé orientálne okná s lomenými oblúkmi, za ktorými sa nachádzali hosťovské izby, alebo ženská časť domu. Kule a čardaky boli nespočetnekrát spomenuté v epických národných piesňach, najmä moslimských.
Odžaky boli väčšie čardaky, z ktorých krovov sa zdvíhali vysoké komíny. Každý s týchto komínov niesol ako domáci znak gulu z vyrezávaného dreva, alebo pozlátené a postriebrené jablko, ktoré upozorňovalo náhodného pútnika, že v tomto dome môže dostať zdarma nocľah a jedlo. Pre umiestnenie hostí slúžili zvláštne miestnosti, ktoré sa nazývali : ahare, musafirhane, konačnik alebo baškaluk.
V aharoch zmieneného domu Ibrhim Fethibegovića zo 17. storočia " hostilo sa vybranými jedľami a rôznym ovocím z bohatých Ibrahimbegových čiftlikov. Pila sa káva a debatovali sa o literatúre a mystickej folozofii." Keď popisoval Ohrid, pripomínal Evliya Çeleby asaraj Ohrizade, ktorý bol ako pevnosť, a keď hovoril o belehradských čardakoch a odžakoch : "To sú krásne domy zo záhradami a sadi , verandami a vysokými altánkami. Okná sú obrátené k Dunaju, Sáve a Zemunskému polu. Sú to kamenné domy a panské odžaky s mohutnými komínmi a dvojkrídlovými portálovými vrátami."
Mahale predstavovali zvláštnu zónu oddelenú od čaršie. Pravidelne mávali mahallské mešity (medžidy) , základné náboženské školy (mekteby) a podobné inštitúcie, ktoré slúžili potrebám užšieho okruhu ľudí. Počas rozvoja obcí v dobe osmanskej expanzie, sa vôbec nekládla zvláštna pozornosť opevňovaniu hradbami čo sa im neskôr nevyplatilo : v období turecko-rakúskych vojen koncom 17. a na začiatku 18. storočia padli obce do rúk Rakúšanov takmer bez akéhokoľvek odporu.
II. Osmanské kultúrne vplyvy na každodenný život :
Islamská kultúra mala veľký vplyv na juhoslovanskú obytnú architektúru a vnútorné zariadenie budov, na spôsob obliekania a podobne. Každý lepší dom v meste, a to aj dom bohatých kresťanov, bol pokrytý bridlicovými alebo inými kamennými doskami. Za domom bola záhrada alebo ovocný sad. V rohoch aj v strede dvora boli rôzne kvetiny; takmer všetky najkrajšie kvetiny boli dovezené z východu : tulipán, karafiát, hyacint, jasmín, biela fialka a iné. Stredom dvora často prertekal náhon vody a rástla vínna réva, ktorá tienila dvor a zaisťovala príjemný chládok. Podobnú atmosféru je možné ešte dnes pocítiť v niektorých domoch v Sarajeve, Mostare, Blagaji alebo v Prizrene. Balkóny a divanhane, oddelené miestnosti pre mužov a ženy, vnútorné zariadenie domu, vstavané skrine (musander), pohovky atď., to je bezprostredný orientálny vplyv. Z turečtiny prevzatá terminológia pre časti domu (direk, pendžer, basamak, odžak, badža, mutvak, tavan, kapidžik, kapija, avlija, duvar atď.) sa dodnes používa po celom tritóriu býv. Juhoslávie, ktoré bolo pod osmanskou vládou. Tento vplyv je vidieť aj v terminológii posteľného prádla ( čaršav, dušek, jordan, jastuk ), vybavenie miestností (ćilim, sedžada, halija), v odievaní a obutí ( dolama, šalvare, binjíš, mintan, ćurk, pauće, učkur, pafte, kalpak), v materiály z ktorého sa vyrába odev ( aba, bez, čoha, kumaš atď). Tieto termíny prenikli aj do kresťanských dedín.
Osmania, ktorých kuchyňa čerpala z perzskej, arabskej a byzantskej, obohatili v juhoslovanských krajinách aj kulinárske umenie. Táto kulinárska kultúra zdomácnela medzi mestským, ale aj dedinským obyvateľstvom. Existuje celý rad špecialít a jedál, ktoré poukazujú na orientálny pôvod, ktorých bolo v minulosti ešte ďaleko viacej. Sú to: pita, burek, ćevap, dolma, somun, djervek, salma, halva, boza, salep, kafa, šerbe, kadif, hurmašice, sutlijaš atď. Tento vplyv sa taktiež pociťuje aj v názvoch kuch. riadu : fildžan, bardak, tas, tepsija, tava, djugum, sahan, džezva atď.
Z východu boli dovezené aj početné ovocné a priemyselné plodiny: slivky (džanariky), broskyne (šeftalije), moruše (šamduda), hrušky(jeribasmy), a potom priemyslové kultúry ako je mak, tabak, bavlna, ryža; niektoré zeleniny ako je baklažán, kôpor, bamja; rôzne druhy stromov ako je cypriš, zimostráz atď.
