19. 06. 2009:
Po prebdenej noci na SAW letisku v Istanbule sme prileteli do Trabzonu asi o 9.30 miestneho času. Všetky vyhliadky fotenia z lietadla a moja túžba uvidieť pohorie Kačkar sa rozplynula už v Istanbule. Ráno pred odletom sa zhoršovalo počasie a keď sme sa dostali do východného Turecka bolo jasne že neuvidíme už vôbec nič. Toto "prekrásne" počasie nás sprevádzalo až do Tbilisi. Pršalo a pršalo a človek sa cítil pri pohľade na okolitú krajinu, ktorá bola neuveriteľne zelená, ako v tropickom pralese. Nikto z nás neočakával, že ešte v ten istý deň po prílete sa dopracujeme až do Tbilisi. Ku hranici z Gruzínskom sme sa dostali s niekoľkými prestupmi. Na autobusovej stanici v Trabzone nám sľúbili minibus až do Batumi, ale ako to už v Turecku býva, s týmto si človek nemôže byť nikdy na istom. Hranicu sme nakoniec prešli peši. Na hranici nás začali otravovať taxikári - jedného sme požiadali aby nás zobral k vlakovej stanici asi 5 km od Batumi. Nakoniec z toho bol odvoz až do 500 km vzdialeného Tbilisi. Kto by to nezobral za 70 eur:-} Síce to neboli sľúbene 4 hodiny ale 7. Čo sa niet čo čudovat pri stave gruzínskych ciest a type krajiny ktorou sme prešli. A nehovoriac o tom, že kravy majú prednosť. Bola to poväčšine hornatá krajina a cesta sa kľukatila cez rôzne údolia a priesmyky. Ušetrili sme tým jeden deň času z celého výletu. Ešte sa uvidí či aj niečo viac. Zatiaľ nie sme sklamaní, Tbilisi je veľmi pekné mesto aj keď sme sa museli vzdať Kavkazu kvôli nepriazni počasia. Miestni spomínali že tu prši už desať dní a nie a nie prestať. Dnes si este užijeme kúpele Abanotubani, ktoré nie sú práve najlacnejšie, ale vyzerajú veľmi lákavo. Zajtra navštívime klaštor Jvari v Mtskhete. Sväte miesto pre Gruzíncov - je to niečo ako Pribinov kostol pre Slovákov, iba s tým rozdielom že Mtskheta ešte stojí. Ak sa nič nezmení, tak v nedeľu ráno vyrazíme do Jerevanu.
21. 06. 2009
Kúpele v Tbilisi sme si nenechali ujsť. Myslím, že kto nevie čo s peniazmi, tak ich môže kľudne navštíviť. Je to vcelku príjemný kultúrny zážitok. Pri vstupe nepotrebujete skoro nič, iba spústu bubákov a veľa trpezlivosti. Ako vstupne zaplatíte skoro 40 eur (pardon 20, za jednu osobu) len za to že tam môžete byt. Potom už len nasledujú otázky či chcete masáž, saunu a uteráky. Za všetko sa tam platí zvlášť, ešte aj za použitie fenu. Inak príjemný kultúrny zážitok. Nenechajte sa odradiť.
Keď píšem tieto riadky, nachádzame sa so Slavkou už v Jerevane. Tak by som mohol ukončiť príbehy o časoch dávno minulých a vrátiť sa k realite. Aj keď sa to odohralo len pred dvoma dňami, pripadá nám to neuveriteľne dávno. Z Tbilisi sme odišli trochu narýchlo, keďže sa nám počasie ešte neumúdrilo a na Kaukaze možno ešte aj snežilo. Za všetko vraj môže výbuch sopky na Alijaške. Takéto počasie si tu miestni nepamätajú. Cestou do Jerevanu inak vyprahnutá krajina bola cela pokrytá zeleným kobercom akoby sa len teraz prebudila zo zimného spánku. Takže sme sa vybrali do Arménska trochu skôr ako bolo plánované a vôbec všetky plány šli bokom.
23. 06. 2009
Utekajúc z Tbilisi od škaredého počasia sme v sobotu ráno nastúpili na miestnu dopravu, ktorú Gruzínci takisto ako Améni nazývaju Marschrutka {z rus.} Je to obdoba tureckých domlušov - niečo ako Ford tranzit prerobený na prepravu ľudí. Jazdí to všade po celom Gruzínsku a Arménsku a zabezpečuje dopravu v meste ako aj do vzdialenejších oblastí. Väčšie autobusy v týchto končinách nenájdete. Jedinú slušnú dopravu { norm. autobusy} zabezpečujú Turci. Väčšie dopr. prostriedky sú staré ruské "ponorky". Takáto Marschrutka na vyklopila na tisíc a stej autobusovej stanici v Tbilisi (Tbilisi a Jerevan nemajú jednu centrálnu stanicu, ale niekoľko desiatok menších). Ani sme nestihli vystrčit hlavu z marschrutky a už sa na nás vrhol chlapík pýtajuc sa či necestujeme do Jerevanu. Ja som odvážne súhlasne prikývol - majúc informácie o alternatívnej možnej doprave. Keďže je tu nedostatok prace, mnoho ľudí sa živí prepravou cestujúcich vo vlastnom vozidle, čiže niečo ako taxi. Cena vôbec nie je vysoká, je len o málo (asi o tretinu) vyššia ako cena autobusu alebo marschrutky. S tým, že nikde nestojíte a cestujete aspoň traja. Čiže zaplníte auto. My sme v tam stretli spolucestujúceho, kde sme pri prvej vete v angličtine zistili že môžme kľudne pokračovat v rodnom jazyku. Zo spolucestujúceho sa vykľula dievčina z Českej republiky, ktorá pracuje v Arménsku už štyri mesiace pre organizáciu "Člověk v tísni". Aj Slováci ju môžu poznať z Českej televízie počas vojny v Čečensku, kde sa táto organizácia angažovala a odkiaľ bola nakoniec ruskými úradmi vyhostená. Zaoberá sa hlavne charitatívnymi projektami v krajinách kde si to situácia vyžaduje. Mozžo niektorí zachytili správu o postavení dievčenskej školy v Afganistane, ktorú financovala práve táto organizácia. Hranicu sme prešli bez problémov, nechali sme tam "iba" 30000 dramov, čo je približne 60 eur. Na osobu 30 eur. Kto cestuje vlakom, nemá možnost si vybaviť víza na hraniciach. Dievčina z Česka nám poskytla cenné informácie o Arménsku a dokonca nám vybavila ubytovanie cez svojich známych. Vodič "taxikár" nás zaviezol až po vchod domu, za čo sme boli povdacní, pretože pred príchodom do Jerevanu sa spustila prietrž mračien. Taxikár s Janou (Česká dievčina) nás nechali pred dverami Jerevanského panelákoveho bytu, netušiac kedy sa objavia majitelia a ako sa dohovoríme. Z majiteľov bytu sa vykľul veľmi príjemný starši manželský pár Martin a Nune. Bolo potrebne trochu oprášiť ruštinu a všetko prebehlo v priateľskej atmosfére. Toto stretnutie len čučuť narušila trápna situácia keď som nemohol zaplatiť za ubytovanie, keďže žiadny bankomat v okolí nechcel vypluť okrem mojej karty žiadne arménske peniaze. Majitelia boli ustretoví a počkali s platením. Až po mojom výbere v centre Jerevanu, kedy som k svojej vlastnej spokojnosti zistil že mám peniaze aj platnú kartu. Všetkým držitelom kariet Mastercard a Maestro plánujúcim cestu do Arménska odporúčam vyhľadať bankomaty s nálepkou ArCa. Inak sa k svojim peniazom nedostanú. Aj keď bude na bankomate nálepka MasterCasr alebo Maestro. Arméni sú veľmi priateľsky národ a stretnutie z Martinom to len potvrdilo. Majiteľ bytu - Martin, inak veľmi prijemný chlapík asi okolo päťdesiatky, nás prišiel pár krát navštíviť a porozprávať sa. Naše rozhovory boli miestami veľmi komické, keďže naša ruština mala "isté medzery". Ale chlapíkovi to zjavne nevadilo a naše stretnutia prebehli v priateľskej atmosfére. Iba keď prišla reč na Ararat a Arménsku históriu, plamienky v jeho očiach akoby pohasli. Súčasné Arménsko žije dosť z minulosti. Ľudia sú tak trochu apatickí a odovzdaní. Trpia komplexom rozpadu Sovietskeho zväzu. S kýmkoľvek sa dáte do reči a spýtajú sa vás odkiaľ ste, tak sa vás celkom isto niekto spýta na rozpad Československa a či to bolo rozumné sa deliť. Momentálne je Arménsko malá krajina z uzavretými hranicami na západe (národna hora Ararat sa nachádza na tureckom území), na severe sú hranice z Gruzínskom a na východe z Azerbajdžánom. Pre mnoho Arménov bolo prijateľnejšie byť súčasťou veľkého Sovietskeho zväzu. Súčastné okliešťené územie Arménska je výsledkom ....
25. 06. 2009
Naše "obľúbené" daždivé počasie nás nesklamalo, nerobili sme si preto žiadne veľké plány. Vybrali sme sa na mali výlet k Zvartnos katedrále, nedaleko Jerevanu. Za pekného počasia je možný aj výhľad na Ararat. My sme ho zahliadli na pät minút. Okrem toho sme si aj tak nemohli dovoliť naročnejší výlet, pretože Slavka utrpela "úraz žalúdkový" - pregrckala cestu z Jerevanu do Zvartnosu. Bol som rád, že to nechytilo aj mňa, pretože som mal v čerstvej pamäti minuloročný Burgas-Nesebar, kde som značkoval Bulharskú kultúru celý deň. Zvartnos katedrála bola postavená v roku 661 n.l., a vo svojej dobe bola jednou z najkrajších kresťanských stavieb na svete. Jej púť skončila veľmi skoro. Bola zničena pri zemetrasení. Momentálne je síce v ruinách, ale prekrásne dekoratívne architektonické prvky dojmú nielen nadšenca architektúry. Zo Zvartnosu sme sa vracali taxíkom, pretože cestu marschrutkou by neprežila Slavka, alebo marschrutka. Na naše prekvapenie sa Slavke uľavilo keď vypila zázračnú vodu Jermuk, odporúčanú "tromi zo štyroch taxikárov v Jerevane". Ujo taxikár bol taký milý, že sám vybehol kúpiť butilku Jermuku, ktorú ponúkol Slavke ako zázračny liek na pokazený žalúdok. Za to sme sa taxikárovi odvďačili tým, že sme sa na druhý deň nechali povoziť po okolí Jerevanu a navštívili sme miesta Garni a Geghard vzdialene cca 45 km od Jerevanu. Začali sme kláštorom Geghard, ktorý bol vybudovaný na mieste, kde vyvieral zo skaly liečivý prameň. Spočiatku pri nom žili pustovníci v desiatkach jaskýň, ktoré sa dochovali dodnes.
2. časť
Nasledujuci den sme si trochu odpocinuli a vsetok cas venovali prehliadke Jerevanu. Mesto bylo vybudovane na meste, kde sa od roku 783 p.n.l. nachadza starodavna pevnost. Vdaka strategické pozicii sa tu coskoro zacali křižovat staré obchodne cesty z Ruska a Anatolie do Perzie. Hlavny rast mesta začal na zaciatku 20. storocia, kedy sa mesto dockalo ohromne vlny armenskych navratilcov do vlasti. Pod sovietskov nadvládou bola vybudovana univerzita, školy, akademia vied, divadlo, hudobne siene a muzea. Nemozno prehliadnut, ze mesto je typickym ...
Tento článok budem postupne doplňovať. Už to nebudú len prvoplánové informácie z cesty, ale doplnené aj o pocity a dojmy z navštívených krajín. Za prípadné zdržanie sa vopred ospravedlňujem - práca nepočká. :-)
Arménsko
Arménska republika získala nezávislosť 23. augusta 1990, keď Najvyšší soviet Arménskej sovietskej socialistickej republiky prijal deklaráciu o nezávislosti. Zároveň došlo k zmene názvu štátu na Arménsku republiku a boli zavedené štátne symboly a hymna z roku 1920. 23. septembra 1990 bola vyhlásená nezávislosť republiky.
Dejiny Arménska
Veľké Arménsko v jeho najväčšom rozsahu za vlády Tigrana II.
(95 až 56 pred Kr.)
Dnešné Arménsko bolo osídlené už v 4. až 3. tisícročí pred Kr. V 13. storočí pred Kr. došlo k formovaniu kmeňových zväzov, ktoré bojovali proti Asýranom. Zjednotením arménskych kmeňov v 9. storočí vznikla na území Arménska ríša Urartu, ktorá bola v 6. storočí dobytá Médmi. V 6. storočí pred Kr. sa začalo v oblasti Arménskej vysočiny vytvárať Veľké Arménsko, ktoré sa už v 4. - 3. storočí stalo samostatným štátom. Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády Tigrana II. (95 až 56 pred Kr.), keď patrilo k najmohutnejším štátnym útvarom vtedy známeho sveta. Bolo to obdobie rozvoja remesiel a obchodu a zakladania miest, vysokú úroveň dosiahla poľnohospodárska výroba a došlo k rozkvetu kultúry. V susedstve Veľkého Arménska existoval štát Malé Arménsko, ktorý sa neskôr stal rímskou provinciou. Veľké Arménsko, v obave pred vplyvom Perzskej ríše, sa primklo k rímskemu impériu, ale napriek tomu bolo roku 387 rozdelené medzi Ríšu východorímsku a Ríšu perzskú. V 4. storočí bolo v krajine zavŕšené šírenie kresťanstva, ktoré sa stalo štátnym náboženstvom. V 8. storočí sa Arménsko stalo arabskou provinciou, v 9. storočí za vlády dynastie Bagratovcov obnovilo svoju samostatnosť. Došlo k opätovnému rozkvetu krajiny. Arméni boli významnými obchodníkmi s rozsiahlymi stykmi. V 13. storočí bolo Arménsko podmanené seldžuckými Turkmi, neskôr mongolskou Zlatou hordou. Roku 1639 sa západná časť územia dostala pod tureckú a východná pod perzskú nadvládu. V tomto období došlo v krajine k vzniku národneoslobodeneckého hnutia. Na začiatku 19. storočia bolo východné Arménsko pripojené k Rusku (r. 1849 vznikla Jerevanská gubernia).
Západné Arménsko, ktoré bolo súčasťou Turecka, sa na začiatku prvej svetovej vojny stalo obeťou tureckej šovinistickej politiky, v dôsledku ktorej boli Arméni násilne presídlení z frontového pásma. Išlo však len o zámienku pre masové pogromy a vyvražďovanie Arménov. Zahynulo viac ako milión ľudí a asi pol milióna ich bolo násilne presídlených do nehostinných oblastí.
Arménsko ako súčasť Sovietskeho zväzu
V novembri 1917 došlo v Arménsku k rozmachu národneoslobodeneckého boja. Moc v krajine získala strana Dašnakcuthjun, ktorej príslušníci sa nazývali dašnaci. Do marca 1918 bolo Arménsko súčasťou Zakaukazského komisariátu v Tbilisi, od apríla do mája 1918 bola vyhlásená samostatná Arménska republika. 4. júna bola podpísaná mierová zmluva s Tureckom, ktorému bola odstúpená veľká časť územia. Po podpísaní prímeria s Tureckom vstúpili do Arménska britské jednotky. V júli 1919 sa v Arménsku konali parlamentné voľby, v ktorých zvíťazila strana dašnakov. V marci 1920 vypukli boje medzi Arménskom a Azerbajdžanom o územie Náhorného Karabachu, v ktorých priebehu bola vyhlásená Azerbajdžanská sovietska socialistická republika (po vpáde sovietskych vojsk do Azerbajdžanu). V auguste 1920 podpísala Arménska republika mierovú zmluvu s Ruskou sovietskou federatívnou socialistickou republikou. Ruská boľševická vláda síce uznala nezávislosť republiky, ale už v novembri 1920 sovietske vojska napadli arménsku armádu, ktorá znovu bojovala proti Turecku, a vzápätí bola vyhlásená Arménska sovietska socialistická republika. Vo februári 1920 vypuklo v krajine protikomunistické povstanie, ktoré bolo v apríli potlačené. Na začiatku roku 1922 bola na prvom arménskom zjazde sovietov schválená ústava. Od decembra 1922 do decembra 1936 bolo Arménsko súčasťou Zakaukazskej socialistickej federatívnej sovietskej republiky, potom bola obnovená Arménska sovietska socialistická republika, ktorej vývoj bol určovaný politickými pomermi v rámci ZSSR.
Búrlivý vývoj v najnovšom období
Vo februári 1988 vypukli v Jerevane nepokoje (ako jedny z prvých v bývalom Sovietskom zväze) za pripojenie Náhornej karabašskej autonómnej oblasti k Arménsku, ktoré požadoval aj najvyšší orgán tejto oblasti. V júni 1988 schválil Najvyšší soviet Arménskej SSR pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku, toto rozhodnutie bolo vzápätí zrušené Najvyšším sovietom Azerbajdžanskej SSR. Keď v júli 1988 zamietol Najvyšší soviet Sovietskeho zväzu pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku, vypukli rozsiahle nepokoje sprevádzané štrajkami a došlo k masovému úteku obyvateľov opačných národností z oboch republík. 7. decembra 1988 bola severozápadná oblasť Arménska postihnutá rozsiahlym zemetrasením, pri ktorom zahynulo viac než 50 000 obyvateľov.
Spory o Náhorný Karabach však pokračovali aj roku 1993, a to napriek tomu, že Arménsko a Azerbajdžan podpísali niekoľko dohôd a prímerie. Od januára 1989 do novembra 1989 sa sporné územie nachádzalo pod ústrednou správou, potom sa znovu stalo súčasťou Azerbajdžanu. Zároveň došlo k vyostreniu medzi oboma republikami, od augusta do októbra blokoval Azerbajdžan železničné spojenie s Arménskom, čo viedlo ku katastrofálnej situácii v zásobovaní. Do oblasti konfliktu bola nasadená Sovietska armáda. V januári 1990 vypukli nepokoje v Baku, v Náhornom Karabachu a aj v ďalších oblastiach bol vyhlásený výnimočný stav. Problém sa pokúsil riešiť Najvyšší soviet Sovietskeho zväzu, ktorý inicioval rozhovory medzi oboma republikami, ale arménski poslanci hlasovali proti návrhu. Konflikt pretrváva dodnes a vyžiadal si už vyše 40 000 ľudských obetí. Situáciu sa nepodarilo vyriešiť ani misii KBSE v čele s československým ministrom zahraničia J. Dienstbierom v máji 1992.
V máji 1990 sa v Arménsku konali prvé slobodné voľby, v ktorých zvíťazilo Arménske celonárodné hnutie, najpočetnejšia neformálna organizácia v krajine. Usiluje sa o dosiahnutie hospodárskej samostatnosti štátu, pripojenie Náhorného Karabachu k Arménsku, vytvorenie pluralitného politického systému a pod. V máji 1990 vypukli zrážky medzi jednotkami ministerstva vnútra ZSSR a ozbrojenými Arménmi, v júni 1990 bol v Moskve prijatý prezidentský dekrét o rozpustení arménskych ozbrojených skupín, ktorý však Arménsko odmietlo splniť. V auguste 1990 bol predsedom Najvyššieho sovietu Arménskej SSR zvolený vodca Arménskeho celonárodného hnutia Levon Ter-Petrosian, ktorý bol od roku 1991 hlavou štátu. V septembri 1991 Arménsko vyhlásilo nezávislosť od Sovietskeho zväzu a 21. decembra 1991 sa stalo jedným zo zakladajúcich členov Spoločenstva nezávislých štátov. V júli 1995 obyvatelia vyslovili súhlas s novou ústavou, ktorá dáva prezidentovi pomerne veľké právomoci.
